Na úvod:
V r. 1988 zachvátili Yellowstonský park rozsiahle požiare, najväčšie za posledných 250 rokov. Ohne postihli rôznou mierou takmer polovinu parku, ktorú z cca 80% pokrývajú lesy. Či už k zapáleniu došlo ľudskou neopatrnosťou, alebo bleskom spoločná hlbšia príčina bola v nevhodnej požiarnej stratégii správy parku v minulosti. Od 80. rokov minulého storočia boli totiž všetky požiare uhasené akonáhle to bolo možné. Tým sa v parku nahromadilo obrovské množstvo prírodného paliva a v kritickom roku si príroda vynahradila čo sa jej roky odopieralo.
Bola to názorná, aj keď trochu drahá lekcia o úlohe ohňa v živote lesa: Oheň vracia odumretú hmotu do kolobehu, vytvára nové pastviny pre zver a omladzuje les. Stráty na zveri boli zanedbateľné a nasledujúcu jar nastala na vypálených miestach pravá explózia kvetov.
Súčasná požiarna stratégia parku predpisuje sledovať všetky požiare, ale nehasiť ich, pokiaľ neohrozujú životy, alebo majetok. Pohľad na vypálené plochy so stojacimi mŕtvymi stromami asi nepoteší, ale môže byť podnetom k zamysleniu nad prírodnou krajinou - je dôležitejšie aby jej ekosystém zdravo fungoval alebo aby sa páčila?
Pz. Len málokedy je múdrejšie nehasiť, čo nás nepáli. V Yellowstone táto výnimka platí.
Popadané stromy, ak nie sú práve na chodníkoch a pod. nikomu neprekážajú. Pokiaľ sa nemýlim, po veternej kalamite z r. 2004, ktorá zastihla najmä naše Vysoké Tatry odporúčala IUCN, alebo aj iné medzinárodné organizácie na ochranu prírody, ponechať prírode v prírodných rezerváciách Tatier 100% a mimo nich minimálne 30% vyvrátených stromov ako minimálnu nevyhnutnú investíciu pre budúci vývoj nového zdravého lesa. Podľa mojich odhadov sa z Tatier vyťažilo všetko čo bolo ešte ako tak zužitkovateľné. Preto sa obávam, že na mnohých miestach kde v nich lesné porasty boli, už nebudú, a ak áno, tak sotva budú tak odolné, ako by mohli byť.
Odumreté stromy po požiari vyzerajú aj v lete akoby zasnežené.
Je zaujímavé nevidieť na tak veľkom jazere, ako je Yellowstonské, žiadny pohyb, okrem vody.
Aj odumierajúce a mŕtve stromy nie len že v prírode plnia niekoľko nezastupiteľných funkcií, ale sú navyše aj veľmi fotogenické. A spestrujú prírodu.
Aj vďaka americkým lesníkom, vďaka ich nekonaniu, vďaka ich pokore k prírode a teda nezasahovaniu do tohto národného parku (ktorý bol podobne ako naše Tatry na základe zákona vyňatý z režimu hospodárskych lesov) je Yellowston tak neskutočne krásny ako je; so všetkým čo k prírode patrí - vrátane mŕtvych stromov. Na tieto sa u nás, najmä zásluhou určitých ortodoxných lesníkov stále pozerá ako na podradných strašiakov, ako na niečo zlé, čo nepatrí do zdravého lesa, aj keď v ňom nepochybne plnia nezastupiteľné funkcie a spolupodieľajú sa na ohromnej rozmanitosti prírody.
Vidieť Yellowston je čosi ako návrat do dávnych dôb, keď ešte o lesoch nerozhodovali ľudia, resp. títo žili s prírodou v súzvuku. Ohliadnuc od hlavných prírodných lákadiel parku (ktorými sú či už grandiózne vodopády, priezračné jazerá a rieky, lúky plné kvetov, bohatstvo zvere, vulkanické pramene a jazierka s pestrofarebnými usadeninami, vysoké vrchy, gejzíry...) sú to tiež lesy, ktoré sa spolupodieľajú na tom úžasnom divadle v ktorom hlavnými účinkujúcimi nie sú ľudia, ale sily pôsobiace v prírode, ktoré majú s lesom nie dvesto, ale možno niekoľko miliónov rokov trvajúce skúsenosti. Navyše sa môžu spoľahnúť na múdrosť komplexnú, pochádzajúcu priamo z "Prazdroja", ktorý dal vzniknúť stvoreniu, nie na múdrosti čiastkové a už vôbec nie na "úprimnú vypočítavosť" mnohých politikov a podplatiteľnosť štátnych orgánov vo vzťahu k prírode.
Pre našinca milujúceho lesy chodiaceho po Tatrách, kde dokonca aj v prírodných rezerváciách vidí neraz ťažbou poznačené lesy, ktorý v našich národných parkoch často vidí ťažby podobné holorubom, ktoré v nich boli bežné aj pred kalamitou z r. 2004, si bude v Yellowstone pripadať zrejme ako v rozprávke. Na ploche pokrývajúcej cca pätinu Slovenska, s ochrannými pásmami ešte väčšej, nájde v podstate len nevyhnutné minimum ľudských zásahov a výtvorov na to, aby mohol nazrieť do tejto skutočne jedinečnej časti sveta, ktorá predčila moje očakávania minimálne päť násobne.
Turistické strediská sú viac menej starostlivo zasadené do prírody s ktorou aj ladia, nie ako viaceré megalomanské stavby v našich Tatrách, navyše v rôznych stavebných štýloch; o zjazdovkách vedľa prírodných rezervácií ani nehovoriac.
Padnuté stromy tu naozaj nikomu neprekážajú. Veď nejde o žiadny mestský park.
V Yellowstone žije slobodne aj podkôrny hmyz.
„V prírode sa nič nedeje nadarmo." Aristoteles
Pod zhoretými stromami vidieť bujné zmladenie.
No nie krásny? "Prežil" by aj napr. v takej Tatranskej Lomnici?
Čo som mal zatiaľ možnosť vidieť, tak aj wyomingské štátne prírodné parky, ako je Bridgen-Teton National Forest a Bighorn National Forest (na 3 obrázkoch vyššie), nie len národné parky zostávajú aj po "nájazdoch" lykožrútov v USA bez zásahov lesníkov (minimálne nie takých zásahov aké poznáme v našich národných parkoch a dokonca vo viacerých prípadoch aj v samotných prírodných rezerváciách, ktoré v našich lesoch pokiaľ sa nemýlim tvoria len 4% plochy). Oba vyššie spomínané parky ležia tiež v štáte Wyoming. Pre porovnanie, podiel lesov Slovenska predstavuje 41 % jeho územia (údaj z r. 2005). Vo Wyomingu sa lesy rozprestierajú na 19% plochy územia z ktorých je jedna osmina nehospodárskych, teda 12% lesov. U nás sú hospodárskymi lesmi viacmenej nie len chránené krajinné oblasti ale aj národné parky, až na ich prírodné rezervácie.
Použitá literatúra: Lidé a země 4/1999, Národné parky USA, Pavel Rohlich
Za OZ Marcel Burkert
