Príbeh utýraného dievčatka je aj o nás

Autor: Stop alibizmu | 2.11.2014 o 0:05 | (upravené 28.4.2015 o 22:13) Karma článku: 10,53 | Prečítané:  1020x

Doposiaľ som si žil svoj život, vedel o rôznych krutostiach, ktoré mi pripadali vzdialené. Predvčerom boli tomu 2 týždne, čo som sa dozvedel o tej strašnej udalosti. O krutejšej smrti dieťaťa som ešte nikdy nepočul, pričom tieto hrôzy sa odohrali neďaleko môjho domova. Dva týždne trvalo než som sa pozbieral natoľko, že to, čo táto udalosť vo mne vyvolala, dokážem dať „na papier“. Možno to bolo hlavne tým, že mám dve deti, dievčatká, v takom veku, v akom bola malá Lucia. 

Pred verejnosťou boli dané udalosti akoby skryté 3 roky a od pohrebu Lucky už ubehol rok a pol. O to viac ma to šokovalo keď som si prečítal správu o súdnom pojednávaní a o podrobnostiach. Nebudem a nechcem písať o detailoch (tie môžu byť každému známe, alebo si ich môže nájsť na webe) a už vôbec nie to masochisticky alebo inak úchylne rozoberať. Len stručne pre tých, ktorí možno o tom nevedia, alebo to neprežili tak intenzívne ako ja, aby sa nad jej krutým osudom dodatočne ešte zamysleli:   

V súdnej sieni, odkiaľ boli vykázaní maloletí, odzneli strašné skutočnosti o niekoľkotýždňovom týraní, fyzickom a asi aj psychickom ubližovaní a útlaku 5–ročného dievčatka, vlastnými rodičmi, najmä nevlastným otcom a biologickou „matkou“, ktorá údajne zo strachu sa iba prizerala. Útrapy to pre malú museli byť nepredstaviteľné, niekoľko týždňov, možno „len“ niekoľko dní musela žiť so zlomenými rebrami, zlomenou čeľusťou, kľúčnou kosťou, vytrhanými vlasmi, vykrútenou rukou, asi v neustálom strachu, čo sa jej opäť stane. Takto bola zavretá, lebo ju nezobrali von, aby nikto nevidel, čo jej spravili. O návšteve lekára ani nehovoriac. To nešťastné stvorenie si aj po tých týždňoch ešte dokázalo sadnúť na nočník, kde dostalo do hlavičky smrteľný úder od toho beštiálneho vraha. V mojich očiach je vrahom, nech to kvalifikujú právnici ako len chcú. (Vraj nešlo o vraždu, iba týranie...). Presnejšie povedané, to je ešte horšie ako "klasická" rýchla vražda. Susedia to všetko počuli, teda malé dievčatko muselo nahlas a to poriadne nahlas bojovať o život, keďže kompetentné úrady dostali opakované oznámenia o týraní dieťaťa. Výsledok je známy... Jednorazová návšteva kompetentnej pracovníčky, po zvonení a neotváraní dverí otočka na päte a vec týmto vybavená.

Tá osoba teraz (ubehlo už 5 rokov) sa cíti ako? Bola na pohrebe, bola pri hrobe? Dokáže žiť ďalej, ako keby sa nič neudialo? Cíti – necíti zodpovednosť? Ešte stále pracuje na tom mieste? A čo jej nadriadení? Nehodili vinu zo zanedbania riadneho výkonu kontroly len na ňu? Údajne áno. Chodila Lucka do škôlky? A ak áno, učiteľky si nič nevšimli? 

Keď som sa o týchto zverstvách dozvedel (zverstvo je pri tom nesprávny výraz, lebo zvieratá sú prirodzené, nerobia nič zlé, ale len to k čomu boli stvorené a mäsožravce zabíjajú tak aby obeť čo najmenej trpela) tak mi prišlo fyzicky zle a psychicky som bol asi týždeň mimo. Nevedel som pochopiť a ani stráviť, ako môže niekto klesnúť na takúto úroveň a také niečo spôsobiť bezbrannému dieťaťu. Prestal som sa radovať z radostí svojich dcér, v každej chvíli ma napadalo, že JEJ to nebolo dopriate a nemohol pri tom uveriť, že ak existuje Boh, tak toto dopustí. Moja polovička - matka dvoch dcér, ktorá o prípade vedela len to, že istí ľudia (ľudia???) schovávali mŕtvolu dieťaťa 3 roky v byte, ma odbila s tým, aby som toto neriešil, však to boli nadrogovaní feťáci.

Áno má pravdu. Podobným spôsobom umierajú a umierali deti aj dospelí na celom svete. Križiacke vojská sa vraj brodili po členky v krvi po dobytí Jeruzalema. V mene boha. Aj v súčasnosti (vraj) vraždia niekde ďaleko od nás (a možno ani nie tak ďaleko) v mene iného boha. Ale toto sa udialo medzi nami, v našom susedstve a aj v dôsledku našej ľahostajnosti a alibizmu. Slovensko je malé. Mohlo by sa toto stať aj vedľa nášho bytu?

Po troch dňoch som musel niečo vybavovať v Bratislave, kde sa nachádza hrob utýranej. Niečo ma nabádalo, aby som ten hrob našiel. Najprv som pol hodiny blúdil na Martinskom cintoríne. Ale mal som pocit, že som na nesprávnom mieste, nakoniec som sa od dvoch postarších dám dozvedel, že Ružinovský cintorín je inde, nechceli mi však poradiť aký spoj tam ide. Dodnes nerozumiem prečo, nehovoril som im, čo hľadám. Nakoniec so sa tam dostal a bol som prekvapený, aký to je opäť veľký cintorín. Mal som na chrbte pomerne ťažký batoh a aj 2 barle so sebou. Niečo ma ťahalo na ľavú stranu, ale 1,5 hodine blúdení medzi hrobmi som to začal vzdávať, bol som už veľmi unavený. Už som našiel nechtiac hrob bývalého spolužiaka zo strednej, hrob otca bývalého kolegu, nespočet hrobov iných detí. Nevedel som čo mám vlastne hľadať, nepozrel som si fotky na internete, nevedel som ako má vyzerať, mal som predstavu, že to bude nenápadný hrob, s dreveným krížom, zopár plyšových hračiek od súcitných ľudí...  Pýtať som sa nechcel nikoho, ani som nevedel koho a pripadalo mi to akési nedôstojné. Ďalej hľadať som už fyzicky nevládal no mal som pocit, že sa to tak má stať, že nájdem to miesto, kde bola pochovaná. V tej chvíli som bez akéhokoľvek predošlého rozmýšľania v duchu požiadal „nebesá“ nech mi pomôžu, keď som už sem došiel. Neviem či to bolo naivné, alebo trúfalosť. A ani neviem, či to práve mi pomohlo.

Vlastne som sa hodinu a pol točil pomerne blízko toho miesta, ako som neskôr zistil, lebo na pravé poludnie som hrob utýranej Lucky našiel. Medené puknuté srdce ani kríž ešte našťastie neukradli, ale aj keby, tak to jej život a smrť už nezmení. Je strašné, že dieťa päť rokov nemalo ani rodný list a malo byť pochované k múru cintorína medzi bezdomovcov. Zmenilo sa to na poslednú chvíľu, pričom usmrtené dieťa po vyše troch rokoch dostalo akože dôstojný pohreb. S krásnymi šatami, truhlou, korunkou na hlavu. Neviem, či je to viac smutné ako smutne bizarné až neskutočne absurdné.

Tri roky po smrti plné médiá toho, že konečne našla pokoj... Aký prosím vás pokoj? Tým, že sme ju pochovali? Pokoj mala nájsť v živote.

Teraz je to zdanlivo všetko už dávna minulosť. Nejaké veci na úradoch sa pohli, nebohá konečne našla svoj pokoj..., páchatelia po piatich rokoch stoja pred súdom. Podľa dostupných informácií prokurátor pristúpil, v rámci dohody o vine a treste s otčimom, na päť a pol ročné väzenie, kde mimochodom bude mať oveľa oveľa lepšie podmienky pre život ako tá čo ju utýral. Neviem, čo môže byť ešte viac znepokojúcejšie ako daná dohoda o 5 a pol ročnom treste (okrem samotnej tragickej smrti Lucky). Ako mohlo prokurátorovi stačiť, že netvor v ľudskej koži dostane za utýranie bezbranného dieťaťa iba 5 rokov väzenia. Ešteže zasiahol generálny prokurátor a túto dohodu odmietol. 

Páchatelia sa necítia byť vinnými. Obvyklá pesnička. Nie, žiaden trest smrti im neželám. Dokonca im želám pobyt na Zemi čo najdlhšie, ale taký, aby nemali možnosť dýchať čerstvý vzduch, o riadnom jedle, pití, slnku, slobodnom pohybe ani nehovoriac. 24 hodín denne by mali počúvať detský plač. Vraj ľutuje... A keby aj. Stačí to? 

Možno som sa iba príliš vžil do príbehu, teda do tejto mimoriadne tragickej udalosti. Ale nie som sám, lepšie povedané v čase, keď to vyšlo najavo pohlo to svedomím aj mnohých iných ľudí. Aké ironické, svedomie sa pohne takmer vždy keď už je neskoro.

To, že niekto v záchvate zúrivosti, vo chvíľkovom stave nepríčetnosti ublíži, zabije, sa horko-ťažko dá prehltnúť, aj keď je to tiež mimoriadne tragické. Avšak niekoľkotýždňové brutálne a smrťou sa končiace týranie dieťaťa a prizeranie sa tomu, nič nerobenie, to sa len tak prehltnúť nedá.  

Teraz máme pamiatku zosnulých. Všetko som napísal iba s jedným cieľom – nezabúdajme. A hasme aj to čo nás momentálne nepáli, lebo keď sa požiar rozhorí, nevyberá si. Aj keď je malá Lucka už dúfam, že „v detskom nebi“ viac ako 5 rokov (ako to odznelo na pohrebe pred poldruha rokom), tá obeť a svedectvo o nás, ktoré nechtiac priniesla, nech nie sú zabudnuté. Je s nimi spojených toľko obrovských výkričníkov bezcitnosti, utrpenia, ľahostajnosti, alibizmu, neprofesionality, egoizmu, senzácie chtivosti a ešte neviem akých ľudských negatív, že by sme nemali zabudnúť. Nie tak ako sa to zväčša deje pri niektorých alebo väčšine štátnych sviatkoch, ktoré v skutočnosti znamenajú iba deň pracovného pokoja, bez roboty a školy, nič viac.

Deň ústavy – deň pracovného pokoja. Ústava vraj napísaná aj jedným z najviac rozporuplných, nenávidených politikov, polarizujúcich spoločnosť, ktorý po nej roky s radosťou šliapal. A ďalší, ktorí sa ňou mali riadiť po nej šliapali a šliapu naďalej. Ústavu oslavujeme 1. septembra každého roku. V septembrových dňoch r. 2009, ako vyplýva z dostupných informácií,  Lucka už tak trpela, že by to mimoriadne ťažko znášali aj dospelí. Ale v deň svojej smrti, napriek tomu neľudskému utrpeniu našla v sebe silu sadnúť si na nočník, so zlomenými rebrami... mám opäť uviesť detaily? Vládali by sme my dospelí takto vôbec vstať zo zeme, z postele? Ale my máme myslieť 1. septembra na ústavu.

V školách povinne visí preambula Ústavy SR v každej triede, od prvého ročníka po posledný. Možno by bolo oveľa užitočnejšie ak by tam namiesto nej aspoň v septembri  visela fotografia Lucky aj s jej tragickým životným príbehom, ako večným varovaním pre pedagógov a rodičov, alebo rodičov a pedagógov.

Zostali po nej iba dve neostré fotografie. A hrob s puknutým srdcom - ako pomník detským obetiam týrania a ako nádej pre ne.

Ak existuje Boh, rád by som veril, že sa toto všetko udialo v rámci jeho zákonov, resp. že tieto nedopustia, aby niekomu bolo ublížené bez príčiny, ktorú sám nezadal. Že sa to udialo, bez existencie Boha, na to sa snažím radšej nemyslieť, lebo potom by už všetko stratilo svoj zmysel a znamenalo by to, že každý z nás je len bábkou v rukách nevyspytateľného osudu, ktorý riadia náhody alebo ľubovôľa niekoho tam hore.     

Iba takto môžem zmysluplne žiť ďalej a bez obáv vychovávať svoje dcéry. Teda s vedomím, že to, čo sa deje, nie je náhodné a áno, dúfajúc, že Lucka svojou tragickou, nepochopiteľne krutou smrťou si snáď musela vyrovnať nejaké ťažké hriechy z minulých životov, a že teraz, ak existuje onen svet, je už šťastná, ničím nezaťažená, a už sa nemusí vrátiť na Zem do tohto krutého sveta. Krutého vďaka ľuďom.

Nechcem, aby ste si mysleli, že vďaka tomuto článku sa chcem stať lepším otcom, alebo odčiniť svoje hriechy. Chcem len, aby sme si teraz na ňu spomenuli, zapálili sviečku. A aby sme zmenili všetci seba, a tým aj tento svet. Či to bola jej karma, alebo nie, vo svojom krátkom živote si vytrpela toho viac, ako si vieme predstaviť a jej osud nás nemôže nechať ľahostajnými ani po piatich rokoch od jej smrti.

Úlohou štátu a občanov, alebo opačne, ako chcete, by malo byť vytvorenie takej spoločnosti, v ktorej nebude dôvod vytvárania detských hrobov s puknutými srdcami.

Zoltán Borszický

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

SVET

Taliansky premiér Renzi po prehre v referende podá demisiu

Hlasovanie zaznamenalo vysokú účasť.


Už ste čítali?